Môj najväčší omyl pri výchove detí
Pri mojich deťoch som sa sekla nie raz ani dva ale minimálne stokrát. Moja najväčšia chyba alebo skôr domnienka bola, že to ja, ako dospelá osoba, idem vychovávať tie malé deti. Viem čo a ako, a to malé stvorenie, čo som na tento svet priviedla, budem učiť, ako sa žije. Veď už som tu na tomto svete nejaký ten piatok… Myslela som si, že len preto, že som tu dlhšie, som lepšia a viem viac. Oj, aká som bola naivná!
Moje predstavy sa, po narodení prvého syna, začali rúcať a ja som pomaly prichádzala na to, že sa veci majú inak. Začala som na sebe vidieť tie staré vzorce typu: „Neplač veď sa nič nestalo“, „To nič nie je“ alebo „Buď dobré dievča… Tieto a podobné vety, sme ako deti viacerí často počúvali. Necítila som sa v tom však dobre a tak som hľadala spôsoby, ako to robiť inak.
Už tu som postupne začala zisťovať, že cesta nebude o výchove môjho dieťaťa, ale „uprataní“ seba a svojho zraneného dieťaťa vo mne. Zistila som, že keď sa niečo deje môjmu synovi a ja mu chcem pomôcť, no zároveň je to aj moje zranenie z detstva, tak kým neporiešim to malé dieťa v sebe, neviem byť oporou tomu, ktoré mi plače pri nohách.
Nechcem aby toto bola kritika pre našich rodičov. Myslím, že každá a každý robíme to najlepšie, čo vieme. Tak ako moja mama, tak aj ja. Sama vidím, že aj s najlepším úmyslom, ktorý mám a vo všetkej láske, ktorú viem dať, si v istých situáciách, moje deti všetko vysvetlia po svojom a veci pochopia trochu inak. Pre nich to vyznie úplne inak, ako to ja myslím a čo ich v tom celom chcem naučiť.
Trvalo mi veľmi dlho (naozaj roky a ešte stále som na ceste) prijať to, že aj v ich očiach budem ja niekedy tá, ktorá im nejaký ten šrám na duši spôsobuje. Je to naša spoločná cesta.
Moje deti sú moji učitelia. Ukazujú mi miesta, kde som si svoje rany ešte dobre neošetrila. Za to som im veľmi vďačná. To, čo ma štve na nich, nie sú oni sami ale to zrkadlo, do ktorého sa tak ťažko pozerá. Nie je to vôbec ľahká cesta.
Často mám pocit, že oveľa ľahšie by bolo hodiť vinu na to, že to oni sa nevedia chovať a sú „zlí“. Oni sú ale naše odrazy. Mňa a ich otca. Našťastie vždy keď som na dne a neviem, čo s nimi, mám pri sebe človeka, ktorý mi povie, aby som si len predstavila, že moje deti sú moji najlepší kamaráti. A tak aj sa s nimi mám fungovať. Ďakujem, Janko, za to.
V začiatkoch mi veľmi pomohli knihy typu: „Vychovávame deti a rastieme s nimi“, „Rešpektovať a byť rešpektovaný“ a podobné… Za mňa najlepšie knihy pre budúce matky sú tie, ktoré nám pomáhajú spoznávať samého seba a pracovať na sebe.
Moje ego a ja máme za sebou už dlhú cestu. Keby mi toto celé niekto povedal pred 10 rokmi, keď som nášho prvého potomka ešte len nosila pod srdcom, tak ja a moje EGO by sme ho vysmiali a mysleli si svoje.
Myšlienka, že vychovám „dobré“ deti už je dávno za mnou. Každý deň sa spolu s nimi učím o sebe, o nich, a viac než učiteľka som ich sprievodkyňa týmto svetom. Často mám dokonca pocit, že to oni sprevádzajú mňa. Že to my dospelí sme tie stratené deti a oni svojou nepokrivenou detskou optikou vedia veci oveľa lepšie ako my.
Takže čo na záver? Veta ktorú som počula dávno: „Naučme sa pekne žiť a deti sa len pridajú“.